Naša webová stránka používa súbory cookies, aby sme vám mohli priniesť lepší zážitok z používania a lepšie služby. Pokračovaním vyjadrujete súhlas s používaním cookies v súlade s naším Vyhlásením o ochrane súkromia.

Pioneer A DuPont Business
Slovakia | Select Your Location >

 

STRUČNÉ ZHRNUTIE HISTÓRIE SPOLOČNOSTI PIONEER

 

Kukurica na experimentálnych poliach na severozápadnom predmestí Des Moines v americkom štáte Iowa sa uprostred leta týči takmer po plecia. Skoro každý deň sem prichádzajú automobily s návštevníkmi z ďalekých krajín – z Mexika, Japonska, Ďalekého Východu, ktorí sa prišli pozrieť na „žlté zlato“, jedlú plodinu, predstavujúcu jeden z hlavných zdrojov obživy v tejto krajine.

Návštevníci prichádzajú do Johnstonu v Iowe, kde už vyše 50 rokov sídli dnes celosvetová agrokorporácia Pioneer Hi-Bred International, Inc.. V účtovnom roku 1979 táto spoločnosť a jej divízie zarobili asi 320 miliónov amerických dolárov. Priebežne sa delí o svoje odborné poznatky a produkty so zákazníkmi zo všetkých častí sveta.

Solídna povesť podniku spočíva do značnej miery v predvídavosti a práci jeho zakladateľa, Henryho Agarda Wallacea. Wallace, mladý redaktor rodinného poľnohospodárskeho časopisu Wallaces‘ Farmer, bol presvedčený, že potenciál pre zvýšenie výnosov kukurice sa nachádza v smere k hybridizácii, alebo kríženia medzi príbuznými či rôznymi druhmi kukurice, s cieľom vytvoriť zdravší a odolnejší materiál.

 
 

Korene spoločnosti Pioneer siahajú až do roku 1926

V roku 1926, keď Wallace, budúci minister pôdohospodárstva a viceprezident Spojených štátov amerických počas funkčného obdobia Franklina D. Roosevelta, založil s malou skupinou podnikateľov z Des Moines spoločnosť „Hi-Bred Corn Company“, bola hybridizácia kukurice ešte len v laboratórnej fáze. Bežnou praxou v tom čase bolo, že poľnohospodár si jednoducho odložil osivo z úrody z jedného roku a použil ho na sejbu na ďalší rok.

Wallace hľadel ďalej za bežnú prax a už od mladosti vnímal možnosť zlepšovať produkciu kukurice prostredníctvom výberového príbuzenského kríženia odrôd. V polovici 20. rokov 20. storočia už v rozsiahlej miere experimentoval s hybridizáciou. Bol presvedčený, že pestovanie kukurice z hybridného osiva bude vlnou budúcnosti a že pre tento produkt existuje obrovský trh, keď sa pestovatelia presvedčia o jeho výhodách.

V časopise Wallaces‘ Farmer v polovici 20. rokov 20. storočia Wallace uviedol prorocké slová, „Dnes žiadna semenárska spoločnosť, žiadny poľnohospodár ani žiadna experimentálna stanica nepredáva príbuzensky krížené osivá, alebo ich krížence. Revolúcia ešte nenastala, no som si istý tým, že príde do desiatich alebo pätnástich rokov“.

Ani sa veľmi nezmýlil. Na začiatku 2. svetovej vojny 90 percent kukurice dopestovanej farmármi v štátoch Corn Belt, teda „kukuričného pásu“, bolo dopestovanej z hybridného osiva.

Súčasťou Wallaceovho plánu bolo u poľnohospodárov zlepšovať ich polia a do tohto úsilia sa ponoril s poriadnou dávkou nadšenia. Takéto nadšenie bolo nákazlivé. V roku 1925 sa istý mladý farmár z Illinois zhováral s Wallaceom v Des Moines o kukurici do neskorej noci. Bol to Lester Pfister, z ktorého sa neskôr stal významný pestovateľ hybridnej kukurice v štáte Illinois.

Wallace získal viac než adekvátnu prípravu na genetickú prácu v poľnohospodárstve. Narodil sa do rodiny, z ktorej pochádzali niekoľkí farmári a redaktori poľnohospodárskych publikácií. Jeho starý otec, Henry Wallace, ktorý bol tisícom farmárov Stredozápadu dôverne známy ako „Strýko Henry", pôsobil ako pastor vo Wintersete, až kým nebol nútený kvôli slabému zdraviu vzdať sa svojho duchovného poslania a začať žiť ako statkár v Adair County. Keď sa mu zlepšil zdravotný stav, dal sa do písania o farmárčení a onedlho kúpil časopis Winterset Chronicle (Wintersetská kronika), ktorý sa stal publikačnou platformou pre témy ako chov dobytka, striedanie plodín a ochrana pôdy.

Jeho syn, Henry Wallace Cantwell, vyštudoval poľnohospodárstvo na vtedajšej Iowa State College v meste Ames a potom sa pustil do riadenia rodinnej farmy, na ktorej sa 7. októbra 1888 narodil Henry A.. Henry C. sa začiatkom 90. rokov 19. storočia vrátil so svojou rodinou do Ames, aby dokončil školu. Povráva sa, že malý Henry A. sa už veku šiestich rokov učil o šľachtení rastlín, keď navštevoval botanika Georgea Washingtona Carvera, v tom čase na pobyte v univerzitnom areáli v Ames.

V polovici 90. rokov 19. storočia sa Henry C., jeho brat John P. a ich otec „Strýko Henry“ presťahovali do Des Moines, kde aj naďalej vydávali týždenník, Wallaces‘ Farm a Dairy, ktorý nadobudli niekoľko rokov pred tým v Ames. Časopis bol premenovaný na Wallaces‘ Farmer a v 20. rokoch 20. storočia sa z neho stal hlas, ktorým Henry A. Wallace oznamoval národu jeho pokroky v produkcii hybridného osiva kukurice.

Pôvod vzájomných porovnaní: najlepšie s najhoršími

Všetko to nastalo po tom, ako Henry A. v roku 1903 sledoval Perryho G. Holdena ako porotcu na výstave kukurice štátnej školy v Iowe. Mladík sa opýtal Holdena, ako vedel, že 10 najlepších vybraných klasov vyprodukuje viac kukurice než 10 klasov zo spodku rebríčka, keď sa zasejú na poli. Henryho otec navrhol, aby Henry na nasledujúcu jar zasial zrná z „najlepších“ a z „najhorších“ vzoriek jedno vedľa druhého, aby videl, čo sa bude diať. Pokus sa konal na mieste, kde dnes stojí obytná štvrť v Des Moines, na 38. ulici a Cottage Grove Avenue, na 4 hektároch pôdy, ktoré vlastnil Henryho otec.

Profesor Holden a Wallaceovci boli prekvapení, keď uvideli výsledok v čase jesennej žatvy. Najvyšší výnos vzišiel z jednej zo vzoriek, ktoré Holden zaradil medzi najhoršie, a celkový výnos z 10 najlepších vzoriek bol nižší než u najhorších vzoriek. Odvtedy začal Henry A. viesť kampaň proti „pekným klasom“ na výstavách kukurice, až kým v 30. rokoch 20. storočia nestratili svoj význam.

Mladý Henry od útleho veku ukazoval temperament, ktorý sa dobre hodil pre vedecké a podnikateľské snahy. „Bol veľmi prezviedavý a mal veľmi dobrú pamäť,“ spomína si na svojho mladšieho brata James W. Wallace z Des Moines. „Svoj prvý článok do časopisu Wallaces‘ Farmer napísal, keď mal 19 rokov. Taktiež čo najviac využil duševné dedičstvo po svojom otcovi a po svojom starom otcovi zdedil silnú náboženskú vieru.“

Nasledujúc stopy svojho otca, Henry A. navštevoval štátnu vysokú školu v Iowe, kde v roku 1910 zavŕšil svoje štúdiá ako najlepší absolvent na fakulte pôdohospodárstva a hneď na to sa pridal k redakcii časopisu Wallaces‘ Farmer ako reportér. Na vysokej škole sa začal zaujímať o šľachtenie kukurice v čistých líniách, praktizované dr. Georgom Shullom, ktoré podnietilo jeho vlastné nápady na zlepšovanie odrôd kukurice. V roku 1913 vypestoval svoj prvý hybrid na vlastnej záhrade za domom v Des Moines, čím sa vydal na cestu experimentovania, ktoré nakoniec viedlo k založeniu spoločnosti pre hybridné osivá o 13 rokov neskôr.

Wallaceove prvé výsledky v oblasti hybridov neboli povzbudivé. Presvedčili ho, že jeho metódy šľachtenia boli príliš zložité a nákladné na to, aby ich poľnohospodári mohli prakticky využiť.

Skoré sklamanie

Jeho cesta k úspechu bola dlhá a namáhavá. O týchto nezdaroch a zlyhaniach napísal Russell Lord dielo Wallaceovci z Iowy.

Henry A. Wallace pestoval takmer tristo krížení zo všetkých štandardných severoamerických kmeňov, spolu s cudzími zmesami kmeňov z Ruska, Austrálie, Maďarska, Číny a Argentíny. Väčšina krížení sa ukázala byť bezcenná, no všetky, ktoré sa zdali byť sľubné z hľadiska výnosu, vitality, skorosti, odolnosti voči chorobám alebo prispôsobivosti ochudobneným pôdam, boli testované aj na druhý rok alebo dlhšie.

Sám Wallace písal o svojich nezdaroch v článku, ktorý vyšiel v časopise Wallaces‘ Farmer v marci 1919. V súvislosti s krížením odrôd „Boone County White“ a „Silver King“, ktoré sa sprvoti zdalo byť úspešným, Wallace zanariekal:

Napriek všetkému nášmu výberu to bolo čoraz horšie a horšie. Asi jedna zo každých desiatich mladých rastlín, keď vzišli na jar, mala biele listy, pričom albíni samozrejme uhynuli skôr, než uplynuli tri týždne. Približne každý pätnásty klas bol znetvorený, tvoril ho zhluk štyroch alebo piatich zakrpatených klasov bez zŕn, a to na mieste, kde by mal byť jeden pekný klas. Pochopil som, že takýmto krížením som len nerozumne strácal čas.

Henry A. sa nedal odradiť a dal sa viesť jedným z prvých výskumníkov kukurice, Donaldom Jonesom z pokusnej pôdohospodárskej stanice v štáte Connecticut, a v lete roku 1919 sa zaoberal jednotlivým krížením s použitím krížencov East a Hayes zo stanice v Connecticute a niektorých krížencov odrody Hogue‘s Yellow Dent zo stanice v štáte Nebraska.

V tom čase potreboval pre svoj výskum viac pôdy, a tak presvedčil svoju manželku Ilo, aby predala majetok, ktorý zdedila v okrese Warren County, za 40 akrov (cca 16 ha) piesčitej hliny pri obci Johnston, severozápadne od Des Moines. V roku 1920 osial svoje prvé políčka v lokalite pri Johnstone a medzi svoj výber príbuzenských krížencov zahrnul aj čínsku odrodu s medeným zafarbením s názvom Bloody Butcher („krvavý mäsiar“).

V nasledujúcich dvoch rokoch Henry A. zaradil hybridy do testu výnosov kukurice na štátnej vysokej škole Iowa State, kde jeden kríženec, ktorý nazval "Copper Cross" ("medený kríženec"), v roku 1924 zvíťazil ako najvýnosnejšia odroda v stredojužnej časti Iowy. Išlo taktiež o prvý hybrid, ktorý bol vyvinutý v Corn Belt a ktorý sa dal kúpiť na pestovanie. Copper Cross sa v tom roku predával za jeden dolár za libru (0,45 kg), alebo za 56 dolárov za bušel (cca 35 l).

Wallaceov medený kríženec

Medzitým sa vďaka reklame hybridy dostávali do pozornosti čoraz väčšiemu počtu Američanov. Semenárska spoločnosť Iowa Seed Company v roku 1924 zverejnila reklamu na Wallaceho kríženec Copper Cross vo svojom jarnom katalógu. Henry A. Wallace napísal reklamný slogan, ktorý bol uvedený pod nadpisom: „Copper Cross – ohromný produkt prináša ohromné výsledky.“

Wallaceov vzťah k spoločnosti Iowa Seed Company sa vytvoril vďaka priateľstvu s jedným z jej zamestnancov, Georgeom Kurtzweilom, ktorý otvoril dvere pre výrobu hybridného osiva kukurice na rodinnej farme v Altoone. Kurtzweilova sestra Ruth strávila jedno leto na tejto farme tým, že otrhávala metliny kukurice na polhektárovom poli a neskôr rada spomínala, že kedysi jednou rukou otrhávala metliny na všetkých poliach na výrobu hybridného osiva v štáte.

Napriek rýchlemu úspechu kríženca Copper Cross sa kvôli vysokým nákladom na osivo a zlému stavu materských klasov táto odroda nevyužívala hojne a čoskoro sa prestala používať úplne.

Ako Wallace zväčšoval výmeru svojich polí v Johnstone, obrovské množstvo línií kríženia, zhromaždených na experimenty s jednoduchým a dvojitým krížením, sa čoskoro stalo neúnosným. Taktiež trávil viac času ako celoštátny hovorca a poradca pre produkciu hybridnej kukurice a vydával sa na ďaleké cesty, aby presviedčal ľudí o svojich predstavách a kontroloval rôzne šľachtiteľské experimenty s kukuricou po celej krajine.

Aby Wallace preniesol zo svojich pliec aspoň čas svojich povinností, prizval J. J. Newlina, mladého reklamného agenta pre predaj dobytka v časopise Wallaces‘ Farmer, aby sa postaral o rastúcu farmu v Johnstone. Newlin sa stal prvým v rade dlhoročných spoločníkov spoločnosti Pioneer a riadil poľnohospodársku produkciu až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1968.

Ako rástol záujem o výrobu hybridnej kukurice, Wallace si začal uvedomovať, že jeho pôvodná predstava o tom, ako si budú farmári vyrábať vlastné krížence, bola príliš komplikovaná. Najprv uvažoval o vytvorení celonárodnej organizácie, ktorá by mohla realizovať šľachtiteľskú činnosť a pomáhať poľnohospodárom pri vývoji príbuzensky krížených línií. Nakoniec sa však rozhodol, že príbuzenské kríženie je úloha pre vysoko špecializovanú organizáciu.

V roku 1926 Henry A. Wallace založil prvú spoločnosť, určenú výlučne na vývoj, výrobu a distribúciu hybridného osiva. Henry pre podnik navrhol názov „Hi-Bred Corn Company“. Označenie „Pioneer“ bolo k názvu pridané v polovici 30. rokov 20. storočia s cieľom odlíšiť spoločnosť od iných spoločností ponúkajúcich hybridy, ktoré začali všade vznikať.

Prvé zhromaždenie akcionárov sa uskutočnilo v Des Moines na jar roku 1926. Medzi prítomnými boli Henry A. Wallace, jeho brat, James W. Wallace, Fred Lehmann, J. J. Newlin, Simon Casady Jr. a George Kurtzweil. Henry bol zvolený za prezidenta; Newlin za viceprezidenta, Casady za pokladníka a Jim Wallace za tajomníka. Z tejto pôvodnej skupiny dnes žije len Jim Wallace. Wallace, člen predstavenstva spoločnosti Pioneer od roku 1926 až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1969, zastával v tejto spoločnosti každú volenú funkciu. Od roku 1956 do roku 1965 bol prezidentom spoločnosti Pioneer, od roku 1965 do roku 1969 predseda predstavenstva a v súčasnosti je čestný predseda predstavenstva.

Počas svojho prvého roka novozaložená spoločnosť vyrobila 1 000 bušlov osiva (35 m3) a predala 650 bušlov (23 m3). Vydala sa tak na cestu rastu, ktorá pokračovala bez poklesu po viac ako pol storočia.

Hľadanie a nábor talentov

Spoločnosť pri svojej snahe nájsť lepšie šľachtiteľské línie začala koncom 20. rokov 20. storočia vyhľadávať talenty na poli výskumu. Raymond Baker, mladý farmár z Ringgold County, ktorý prejavil záujem o hybridnú kukuricu na prednáškach agronómie na vysokej škole Iowa State, sa ponúkol, že vyprodukuje a otestuje Wallaceove experimentálne hybridy. Dostal vzorky, s ktorými mal na svojej farme uskutočňovať pokusné kríženie. Baker zaradil tri zo svojich vzoriek do praktických skúšok výnosnosti v štáte Iowa a všetky z nich získali ocenenie. To ho presvedčilo, aby sa pridal k spoločnosti Pioneer. Od týchto začiatkov sa Baker prepracoval z poľnohospodárskeho robotníka na šéfa výskumu kukurice pre spoločnosť Pioneer Hi-Bred International, Inc..

Ďalším človekom, ktorý prispel k skorému rastu spoločnosti Pioneer, bol mladý farmár Perry Collins z Guthrie County. Na Collinsa, podobne ako na Raymonda Bakera, hlboko zapôsobil úspech Wallaceových hybridov v testoch výnosnosti. Collins pestoval niektoré z najlepších hybridných kombinácií a čoskoro ho Baker požiadal, aby sa k nemu pridal do šľachtiteľského výskumu, ktorý sa realizoval v zariadení v Johnstone.

Časy hospodárskej krízy boli pre rodiacu sa spoločnosť náročné. Sucho v polovici 30. rokov 20. storočia bránilo, ale aj pomohlo vývoju hybridných odrôd. Perry Collins pri práci s pokusnými políčkami v Pocahontas County v severnej Iowe napríklad zistil, že niektoré odrody neprežili veľké sucha v roku 1934. Tie, ktoré prežili, si odložil a zasial ich v nasledujúcom roku. Ukázalo sa, že to bolo múdre rozhodnutie, pretože v roku 1936, čo bol ďalší rok sucha, tieto odrody prekonali voľne opelenú kukuricu. S dôkazmi, ako bol tento, narastal dopyt po novej hybridnej kukurici.

S narastajúcim dopytom vzrástla aj potreba po nových asistentoch. Po niekoľkých mesiacoch, ako začal v spoločnosti Pioneer pracovať Perry Collins, bol ako obchodný riaditeľ zamestnaný Nelson Urban, ktorý v roku 1929 promoval na Antioch College v štáte Ohio. Urban predtým pracoval v tlačiarenskom oddelení časopisu Wallaces‘ Farmer. Po tom, ako hospodárska kríza ukončila Urbanovu kariéru v tlačiarni, Wallace požiadal tohto mladého muža, aby sa pridal k spoločnosti Pioneer. Urban pracoval najprv ako účtovník a vedúci pre práce na otrhávaní metlín v lokalite Johnston, potom sa začal venovať činnosti, ktorú riadil po celú jeho kariéru v spoločnosti Pioneer – predaju.

Predávať akýkoľvek druh kukurice počas krízy, najmä v tom čase takmer neznámych hybridných odrôd, bola náročná úloha. Predajca musel najprv vysvetliť farmárovi podstatu hybridnej kukurice a presvedčiť ho, aby si kúpi niekoľko bušlov. Urban neskôr spomínal, že „jediný spôsob, ako sa farmárom dalo niečo naozaj predať, bolo nechať ich vziať si vzorku ôsmich libier (3,6 kg), aby ju porovnali s vlastnými voľne opelenými odrodami, a potom im otrieť nos o výsledky“.

Poľnohospodári rýchlo rozpoznali výhody nového sortimentu. Hybridné rastliny rástli vzpriamene, na rozdiel od vtedajšej slabšej, voľne opelenej kukurice. (Farmári oceňovali to, že si nemuseli lámať chrbty a zbierať zo zeme opadané klasy). Spolu s ďalšími výhodami hybridných odrôd sa dostavili aj vyššie výnosy. Farmári sa tešili aj z tých 630 kilogramov na hektár, o ktoré mali hybridy vyššie výnosy. Vďaka tomu všetkému bol predaj ľahší.

O polstoročie neskôr

V roku 1926 novovytvorená spoločnosť Hi-Bred Corn Company v Johnstone predala 650 bušlov hybridného osiva kukurice z celkovej produkcie 1 000 bušlov. V súčasnosti je spoločnosť Pioneer Hi-Bred International, Inc. významným hráčom na celosvetovom trhu, pričom za účtovný rok končiaci 31. augusta 1979 dosiahla odhadované čisté tržby vo výške 320 miliónov dolárov. Približne 250 miliónov tejto sumy, resp. 78 percent, tvoria príjmy z predaja hybridného kukuričného osiva. V roku 1979 farmári v tejto krajine osiali takmer 80 miliónov akrov kukurice (cca 33 miliónov hektárov), s použitím asi 21 miliónov vriec osiva kukurice. Predaj hybridného osiva kukurice Pioneer v rovnakom roku predstavoval vyše ako 6,2 milióna vriec, čiže asi 30 percent trhu Spojených štátov amerických. V roku 1978 viac ako 600 farmárov v tejto krajine vyprodukovalo značkové osivo Pioneer na približne 237 tisícoch akrov (96 tisíc ha), ktoré je určené na predaj v roku 1979. Zatiaľ čo spoločnosť ponúka v Severnej Amerike vyše 115 hybridov kukurice, jej 10 hybridov s najväčším objemom tvorí asi 63 percent z celkových tržieb. Rozsiahlu prevádzkovú základňu spoločnosti Pioneer tvoria výskumné zariadenia v 18 štátoch v USA, ďalej v Kanade, na Jamajke, v Indii, vo Francúzsku, v Brazílii a na Filipínach. Produkty spoločnosti sa predávajú približne v 90 krajinách.

Jedným z prvých predajcov spoločnosti Pioneer bol Roswell „Bob“ Garst, ktorý si počas studenej vojny v 50. rokoch 20. storočia získal celosvetovú pozornosť vďaka rokovaniam o poľnohospodárstve s Ruskom, vtedy pod vládou Chruščova. Keď udrela hospodárska kríza, dlhoročný priateľ Henryho A. Wallacea Garst predával nehnuteľností v Des Moines. Vrátil sa do svojho rodného mesta Coon Rapids so zmluvou na predaj osiva Pioneer v západnej Iowe a onedlho na to uzavrel partnerstvo s Charlesom Thomasom, miestnym podnikateľom. V roku 1930 spoločne založili spoločnosť na predaj hybridného osiva s názvom Garst and Thomas Hybrid Seed Corn Company. Podnik Garst and Thomas pôsobil a stále pôsobí ako samostatný subjekt, ktorý kupuje materský materiál od spoločnosti Pioneer a platí tejto firme so sídlom v Des Moines podiel zo svojich hrubých tržieb.

S cieľom šíriť evanjelium o hybridnej kukurici, Nelson Urban zorganizoval inovatívnu sieť farmárov a predajcov, pričom tento systém sa v spoločnosti Pioneer praktizuje dodnes. Urban mal utkvelú predstavu, že najpresvedčivejšími predajcami pre daný výrobok boli samotní používatelia, takže spolu s Garstom podnecovali farmárov z Iowy k tomu, aby predávali osivo kukurice.

V súvislosti s nastavovaním štandardov pre najímanie farmárov-predajcov Urban spomína: „To, čo som hľadal ako prvé, bola veľmi spoľahlivá osoba. Ak nešlo o spoľahlivého človeka s dobrým postavením v komunite, tak som ho nechcel“.

Koncom 30. rokov 20. storočia spoločnosť Pioneer rozšírila svoje aktivity predaja kukurice na štáty Minnesota a Južná Dakota a na východ smerom do štátov Illinois, Indiana a Ohio. V čase 2. svetovej vojny bola spoločnosť Pioneer jedným z hlavných dodávateľov hybridnej osevnej kukurice v krajine.

30.roky 20. storočia: zmeny v spoločnosti Pioneer

V roku 1933 spoločnosť Pioneer prešla významnými organizačnými zmenami. Henry A. Wallace v tom roku prijal výzvu prezidenta Franklina D. Roosevelta ujať sa postu ministra pôdohospodárstva. Druhým prezidentom spoločnosti Pioneer sa po Wallaceovom odchode stal jeho blízky známy a právny poradca Fred W. Lehmann, Jr.. Keď bol Lehmann na čele spoločnosti, z Jima Wallacea sa stal výkonný viceprezident a generálny riaditeľ, J. J. Newlin sa stal riaditeľom produkcie osív, Nelson Urban bol vymenovaný za viceprezidenta zodpovedného za odbyt a na expandujúci výskumný program naďalej dohliadal Raymond Baker.

Pod vedením Lehmanna, s jeho dobrými inštinktmi pre podnikanie, spoločnosť prosperovala. Všeobecne je považovaný za človeka, ktorý vypracoval filozofiu práce spoločnosti. Ako hovorí Raymond Baker, „Lehmann si uvedomoval, že ľudia oceňujú kvalitu a platia za ňu. Vždy hovorieval, že kvalitný výrobok je oveľa dôležitejší, než získať z podnikania maximum. Lehmann mal takú teóriu, že ak poviete farmárovi všetko o vašom hybride, to dobré aj to zlé, možno nepredáte toľko kukurice, no získate si úplnú dôveru v produkt a spoločnosť“. " Lehmann len zriedka navštívil výrobné priestory a plochy, ale vždy dával výskumným programom pod vedením Bakera plnú finančnú podporu.

Podobne ako pod Wallaceom, spoločnosť aj naďalej vyhľadávala nové talenty. Jedným z nových zamestnancov bol R. Wayne Skidmore, ktorý bol prijatý na to, aby „dával pozor na sklad“ pri kancelárii v Johnstone. Skidmore, ktorý na Drakeovej univerzite vyštudoval účtovníctvo, začal najprv pracovať na čiastočný úväzok. Ráno roznášal mlieko miestnym farmárom, popoludní viedol v spoločnosti Pioneer účtovné knihy. O nejaký čas bol z neho riaditeľ kancelárie a v roku 1949 bol menovaný za obchodného riaditeľa pre oblasť Minnesota – Južná Dakota – Iowa. Skidmore sa v roku 1965 stal štvrtým prezidentom spoločnosti a počas jeho osemročného pôsobenia na čele spoločnosti ďalej prepracoval program farmárov-predajcov, ktorý zaviedli Urban a Garst.

Ďalším novým zamestnancom, ktorý prišiel do spoločnosti Pioneer na začiatku 30. rokov, bol James Weatherspoon, mladý šľachtiteľ rastlín z Oregonu. Špecializoval sa na reguláciu ochorení, čo bola oblasť, ktorej bola v tej dobe venovaná vo výskumnom oddelení v Johnstone čoraz väčšia pozornosť.

Jedným z najväčších úspechov Weatherspoona počas jeho vyše 40-ročného pôsobenia v spoločnosti Pioneer bol návrh programu na testovanie výnosov kukurice. Bolo to predovšetkým vďaka úsiliu Weatherspoona, keď spoločnosť Pioneer začala v 50. rokoch 20. storočia používať na analýzu výsledkov testov elektronické spracovanie údajov.

Súčasný predseda spoločnosti Pioneer, dr. William L. Brown, sa s firmou spojil v 40. rokoch 20. storočia ako člen tímu na šľachtenie kukurice. Vďaka svojej práci v tomto tíme sa z neho stal jeden z popredných poľnohospodárskych genetikov v krajine.

60.roky 20. storočia: globálna expanzia

Brown a Skidmore spolu s ostatnými zamestnancami spoločnosti Pioneer mali hlboký záujem o to, aby zlepšili zásobovanie sveta potravinami a boli presvedčení, že ich spoločnosť môže pri každej príležitosti uplatňovať svoje odborné poznatky v oblasti genetiky. Takýto zmysel pre celosvetovú misiu viedol spoločnosť Pioneer k tomu, aby v 60. rokoch výrazne rozšírila svoje prevádzky do zahraničia.

Dr. Brown dnes hovorí: „Nemám vôbec žiadne pochybnosti o dlhodobej potrebe vyššej produktivity a efektivity v pôdohospodárstve – vďaka rastu populácie a rastúcemu blahobytu v mnohých vyspelých krajinách sa v dohľadnej budúcnosti zvýši dopyt po potravinách“.

V spoločnosti Pioneer pokračuje tradícia vylepšovania vlastností rastlín a chovných zvierat s využitím odskúšaných genetických princípov. Laboratórni technici dnes okrem kukurice experimentujú s rôznymi plodinami, ako sú lucerna, pšenica, bavlna, cirok a sója. Tento výskum spolu so sofistikovaným marketingovým systémom znamená, že poľnohospodári dostávajú to správne osivo pre ich konkrétne klimatické, pôdne a terénne podmienky.

Najnovšou podnikateľskou aktivitou spoločnosti Pioneer je jej divízia pre mikrobiálne produkty, ktorú získala v apríli 1977 a ktorá sídli v Portlande v štáte Oregon. Táto divízia sa špecializuje na izolovanie a množenie vybraných baktérií na plnenie špecifických úloh. Táto nová forma agrotechnológií predstavuje jeden z možných smerov boja proti ochoreniam a hmyzu. Za ostatné roky sú umelé pesticídy čoraz nákladnejšie a ohrozujú životné prostredie. Výskum ukázal, že mikrobiálne kultúry môžu byť účinnejšie ako súčasné syntetické chemikálie, takže je možné, že sa farmári budú môcť čoskoro obrátiť na spoločnosť Pioneer a jej značkové bakteriálne kultúry, ktoré ochránia ich úrodu.

Takéto programy sú pokračovaním tradície Wallaceovej služby pre poľnohospodárstvo, ktorá bola azda najlepšie vyjadrená tým, ako Henry A. Wallace vyvíjal hybridnú kukuricu.

Dnes sa v sídle spoločnosti Pioneer na Mulberry Street v centre mesta Des Moines nad hlavnou recepciou vyníma portrét Henryho A. Wallacea od Granta Wooda. Obraz bol namaľovaný v polovici jeho života, dávno po tom, ako mal na svojom dvore prvé pokusné políčka.

Dnes, po počiatkoch na pôde na predmestí Des Moines, pre túto spoločnosť slúži ako laboratórium celý svet.

 

Vypracoval Robert A. Jarnigan

Reprodukované s povolením od časopisu The Iowan, 1979.

 

 

 

 Pioneer Brand Logo

 

1965 – 2001

 

2001 – 2009 

 

2009 - 2012 

  

2012 - Súčasnosť

       

 

 

F006AB27-92E7-57C8-E242-0907B03F23E2